Vedel som, že to príde, že sa budem musieť rozhodnúť, že sa to už nebude dať vziať späť a aj to, ako sa rozhodnem. Bez váhania a pochýb, urobím to tak ako vždy. Ako vždy, keď som čelil tomuto rozhodnutiu, na pol ceste do divočiny, na brehu Teklanika river nasledujúc Stampede trail, pred Hodvábnou cestou, v Santiagu pred Ushuaiou, na východ od Lhasy, na úpätí Kilimandžára… Až na to, že teraz to nebude len v mojej hlave.

Zrazu mi už nepríde také šialené to že som tu, ale koľkokrát som o tom sníval a nič nespravil. Bolo toho veľa, až príliš a veľa sa zmenilo a veľa sa ešte musí zmeniť. Je čas sadnúť na bicykel a vymeniť toto mesto za nekonečne krásnu Nórsku divočinu. Moja vlastná idyla, až na tie nízke husté hmly. Jediné čo sa z nich vždy vynorilo naproti boli vetrom cielené spŕšky chladného dažďa a krásy tohto mesta zostali zahalené.

Prstom po mape. Presne tak jednoducho vyzeralo plánovanie mojej trasy. Ono to snáď ani nemôžem nazvať plánom, bola to len kôpka predstáv. Myslím, že vtedy a až do poslednej chvíle som neveril, že to budem musieť aj svojpomocne absolvovať. Viac som sa venoval dokonca aj štatistikám počasia, to som ešte dúfal, že práve tam sa nájde niečo čo ma donúti rozmyslieť si to. Prvá časť trasy tak padla na cestu po arktickom pobreží (Arctic Coastal Route). Znelo to dostatočne romanticky 😀 a hlavne easy. Omyl. Chvíľu po tom čo sa spod kolies vytratila cestička pre cyklistov sa pobrežná cesta stretla s križovatkou. Pobrežná cesta pokračovala vpravo a tá moja vľavo. Bola to cesta úzka, časom poznačená a smerovala do náručia hôr. Uveril som značke a zmeškal tak poslednú šancu rozmyslieť si to. Tá cesta bola jeden starý hnusný zapeklitý klámar, ale to som vtedy ešte nevedel, kedže to horšie bolo schované za zákrutou. Viac ma vtedy trápila cesta v dohľade a hlavne jej stúpanie, pri postupnom podradzovaní som prišiel na to, že už ľahší prevod nemám, keď sa retiazka rozhodla, že potrebujem oddych a skočila do medzery za najväčším ozubeným kolesom. Do šľaka, prvý ozajstný kopec a hneď toto. Keď tu sa odniekiaľ na ceste zjavila Nórska babka a ochotne bežala pomôcť. Zprvu sme skúsili vymenúvať náhodne vybrané názvy jazykov, no rýchlo sme prišli na to, že medzi množinami nieto prieniku a retiazka tiež nechcela von. Hodil som bajk na kraj cesty, tetuške som sa pekne po nórsky (tusen takk) poďakoval a usúdil, že je čas zanadávať si. Na koleso, na retiazku, na prehadzovačku a v neposlednom rade aj na seba, ako hlavného vynníka celej situácie a samozrejme zdokumentovať situáciu! 🙂

Tak som dnes už druhý krát vytasil nôž, zaprel sa o rám a vytrhol retiazku aj s plastovým kritom a ani ma nenapadlo, čo by som robil ak by som ju roztrhol. Proste to muselo vyjsť a kedže tam už nie je ten plast nebude sa mať o čo zaseknúť a jediné čo ma už mohlo štvať boli len tie kopce. Ďalej som slepo následoval cestu a dúfal, že za zákrutou bude lepšie a omyl bol pravdou. Stúpanie stúpalo ďalej a keď už to ďalej nešlo, tak som sa na to vykašľal a tlačil a potom zas pedáloval a zas tlačil, daný cyklus som zopakoval ešte niekoľkokrát. Keď tu zrazu okolo mňa prefrčal fajnový cestný bajk. “Sakra, sa ti jazdí keď nemáš plus 30 na nosiči!” vyšlo z najhlbších zákutí unavenej duše. A právom. Pretože ona ma predbehla ešte asi tak trikrát. Hit og dit, ako by povedali nóri, jazdila si tam až niekde za vrch kopca a zachvíľu naspäť. Kiež by som aj ja mal takú kondičku. Našťastie každá cesta má svoj vrchol a na ten sa predsa musí dať dôjsť v konečnom čase. Na vrchu tej mojej ma čakala vytúžená značka.

Lenivý tasiť foťák som radšej skúmal, či ide naozaj o vrchol alebo ten skutočný sa doteraz schovával niekde ďalej za týmto papľúhom. A svete div sa predo mnou sa rozprestieralo velikánske údolie preťaté touto cestou, ktorá ďalej už len klesala. Usúdil som že je vhodný čas na obed. Zišiel som z hlavnej cesty na poľnú, aby som sa dostal ďalej a mohol si niečo uvariť, no na všetko som zabudol v momente, keď som si uvedomil krajinu predo mnou. Vrátili sa mi všetky tie divoké spomienky z kníh Jacka Londona. Predo mnou stála nespútaná Nórska divočina. Nenapádajú ma lepšie slová, ako to opísať, než:

“Znova objal pohľadom svet okolo seba. To, čo videl, nebolo veru povzbudzujúce. Navôkol sa črtala mäkká čiara obzoru. Všade len nízke pahorky. Nebolo tu stromov, ani kríkov, ani trávy – iba nesmierna a hrozivá samota, ktorá vháňala do očú strach.”

Obed bol aj mojou večerou. Slnko sa priblížilo horizontu. Začalo sa ochladzovať. Do Brensholmen, kde som chcel stihnúť poslednú večernú loď to mám ešte poriadne ďaleko a postupne sa s tou predstavou lúčim. Kilometre ubiehajú stále pomalšie aj napriek tomu, že hory už mám za sebou a pred sebou už len pobrežnú cestu, ktorá len kde tu stúpa a zachvíľu zas klesá, ako vchádza do fjordu a na druhej strane z neho zas vychádza.

Dnes budem nocovať na Ostrove veľrýb. Nakoniec to neznie tak zle, keď si predstavím, že je to moja prvá noc v stane na mojej ceste. Sem tam ma ešte strašia obavy z toho, že na tom nie som dobre pripravený, že mi bude v noci asi riadna kosa a zje ma troll a to už vlastne spím a všetko to napätie poľavuje. Čo ma naozaj trápi je zem, na ktorej som si ustlal. Má trochu divný sklon a asi budem spať natlačený niekde v rohu stanu, pretože už je neskoro s tým niečo spraviť. Dobrú noc.