Bežím k uniformovanému Bangladéšanovi a mám pocit, že som ho tu už videl. Je možné, že už blúdim ale pravdepodobnejšie, že jeden taký tu je na každom rohu, rovnaký a rovnako ako ostatní “ovláda” angličtinu, aj keď snahu mu uprieť nemôžem. Bežím s taškou cez rameno, musím ešte nájsť svoj bajk. “Where can I find special baggage section?” Vraj si ju musím pozbierať a znova očekovať, tvrdil rovnaký Bangladéšan v predchádzajúcom rohu, aj keď letenka hovorila opak. Neverím mu ani za mačný mak, ale má pravdu. Beriem všetok svoj stuff a uháňam po jednom z najväčších európskych letísk a strihám pohľadom, “kde asi tak môžu byť odlety?” “Second floor, section D” kričí za mnou milá tetuška na informáciach. Ani som nestihol zastaviť, vedel som, že už mám namále, ale dostať sa na druhé poschodie s týmto všetkým ? Nemožné! Výťah, beh, oddelenie D a nestihol…

Keď som pred dvoma mesiacmi kupoval letenky, snažil som sa vyhnúť takýmto situáciam, ale bol to môj prvý let s prestupom a nejak som nečakal, že sa moje plány môžu až tak vyhrotiť. Mal som to čakať. No nemohol. Moja samotná prítomnosť takéto situácie priam privoláva. Čo je horšie, baví ma to, rovnako ako ma baví vymýšľať si šialenosti na hranici realizovateľnosti a potom sa ich snažiť všetkými silami dosiahnuť. No myslím, že viac než seba tým trápim svojich blízkych, pretože tieto plány vznikajú v kŕčoch a bolestiach. Zvládať ich je dosť ťažké, aj napriek veľkej vnútornej motivácii a väčšina mojich nápadov by sa dala označiť ako prostá nezodpovednosť.

Štyridsaťpäť, štyridsaťšesť, štyridsaťsedemkrát si už kýchol poliak, ktorý sedí hneď vedľa. Kde vziať v odletovej hale kyj? Nikde, netrúfnem si ani len sa postaviť, je tu plno, miesto je vzácne, moje sily sú v koncoch a všetci naokolo sediaci vyzerajú tak trpezlivo. To vydržím. Aj keď nerád by som ochorel hneď na začiatku cesty, veď môj imunitný systém bude mať dosť starostí aj bez neho. Skoro som zabudol, zostal mi ešte jeden “cinnamon bun” z večere. Nikdy som nemal lepší. Nie že by som sa nejak zvlášť rozšupol a doprial si v tom strese fajnovú večeru. To by nebolo ono, cestujem naľahko, také náklady by som si veru neodpustil a určite by ani tak nechutila. Mňam, chutí ako to najlepšie ospravedlnenie. Štyridsaťosem.

Po opustení pojazdovej dráhy sa lietadlo otočilo. Milujem ten pohľad na slnkom zaliaty ranvej. Vysunuli sa klapky a z motorov sa ozval rev podobný tomu keď som sa raz po fláme zobudil na pretlak v ústrednom kúrení. Brzdy, akcelerácia a hop sme vo vzduchu. Stlačený prudkým rázom, niekde na dne sedadla, vždy rád pozorujem okolie od zeme sa odlepujúceho lietadla. No potom by som si najradšej pospal, a ak sedím práve pri okne tak ostatní majú smolu, zatváram okno. Akurát že tie sedadlá neboli navrhnuté na sedenie, tobôž nie na spanie. But I’m zen. Už neriešim ani len výkriky dieťaťa, ktoré sa mi derú do ucha okolo zimprovizovaných štuplí. Dokonalosť sama. Po tom čo som vystál nekonečný rad na informáciach, som dostal letenku na najbližší let, ba čo viac aj večeru, ďakujem Norwegian. Ale stále verím, že mi ju chceli dať, už len čo zbadali, ako zničene vyzerám, skôr než zistili, aké nehorázne meškanie mal náš let. Napriek drsným zvukom motorov režúc si cestu naprieč vzduchom zaspávam. Všetko ide podľa plánov. Musím si oddýchnuť, už zachvíľu ma čaká realita. Z mrakov pretŕčajú júlové snehy na vrcholkoch hôr. Vitaj chladná realita.