Tuhý oceánsky vietor sa mi oprel do chrbta, len čo som vystúpil z lietadla. Ale nebol to taký čo vás zvykne uvítať v teplých južanských krajinách, ale ten ktorý šľahá od severného ľadového oceánu až niekde dole k polárnemu kruhu.
Na pustom letisku stojí už len jedno lietadlo a z neho sa za kúskom tepla letiskového terminálu valí dezorganizovaná tlupa. Krajina v sivom šate oblakov zahalená, už nepôsobí tak oslňujúco, ako hore nad oblakmi v žiari polnočného slnka. No čo tam po nej, je čas na menšiu psychickú prípravu, nádych, ide sa hľadať batožina. Pretože ak niečo bolo dobré na zmeškanom lete v Osle, tak to že som mal všetky veci pri sebe, no myslím, že adrenalínu už bolo na dnes dosť, ale človek nikdy nevie, čo všetko mohol náš milý bangladéšan pokašľať.
Je trištvrte na jednu a nehľadiac na to, že som na letisku, tasím nôž. Je čas vykrojiť bicykel z fólií, pukacích fólií a iných fólií krížom krážom olepených tonou pásky. Už už som chcel nadávať, že som pri balení nemyslel na to ako ho z tadiaľ dostanem, keď som si všimol tie odreniny, došlo mi čím si musel pri všetkom tom prekladaní a nakladaní prejsť.
Ukážková letisková situácia, divné indivíduá organizované brownovým pohybom sa presúvajú medzi lavičkami, líhajú si, zaspávajú, budia sa a zas sa presúvajú a to všetko stíhajú v rozmedzí minút. A v strede tohto pomyselného chaosu som ja a rovnako chaoticky sa snažím presunúť veci z cestovnej tašky do brašien na bajku. Vôbec netuším ako. Nikdy som sa na bajk nebalil, a tak to hádžem ako príde, polievky, ponožky, štangľa salámy, náradie, pašteky, mikiny a samozrejme kraťasy. Ani generálna skúška, ktorú som doma absolvoval tomu nijak zvlášť nepomáha. Až je toho na bajku dosť, s ohľadom na nevyváženosť, skočí na zadné ako statná kobyla keď vás ide nakopať a šibne sebou o podlahu. Z haly sa ozvalo súcitne zabrumčanie, tak som mu mega poďakoval a že nech radšej spí ďalej. Nakoniec sa nejak podarilo, aj napriek tomu že som skoro strhol závit na oboch pedáloch, určite by moja jazda bez nich vyzerala veľmi zaujímavo pre okolie, ale zisťovať som to nechcel.
O jednej som sa vytrepal pred letisko zistiť odpoveď na zásadnú otázku: Dokážem sa s týmto nákladom pohnúť ? Lebo však komu by sa chcelo doma niečo také skúšať a nebodaj sa ešte prevážať s 30timi kilami batožiny 😀 a ono by to aj fungovalo keby tie nedofúkané gumy tak neplávali a tá moja batožina tiež nebola bohvieako dobre upevnená. Po preskúmaní všetkých možných alternatívnych riešení som sa odhodlal hľadať pumpu, ktorú som pri balení samozrejme strčil na úplne dno brašien, dúfajúc že ju už nebudem potrebovať. Po ťažkých minútach búšenia som z nej dostal čo šlo, ale ono to zjavne nebolo dosť./ a tak pre budúce generácie by sa malo zachovať že ručná pumpa vám stačiť nebude ak chcete na bajk položiť 100 kilo./ ale nedalo sa inak, dotiahol som popruhy čo to šlo a ešte ďalej (až to jeden nevydržal), sadol na bajk a vyrazil za dobrodružstvom.
Zachvíľu som si to už valil dolu cestou po ostrove, po pravici severný ľadový oceán (iba taký kúsok, ale bol to on!) a po ľavici Tromso, metropola severu, zastávka či cieľ väčšiny šialencov bažiacich po polárnej žiare a slnku, ktoré nezapadá. Už ani neviem či mi bola zima, a ako som to na bajku zvládal, pretože tam niekde v diaľke, za všetkými tými križovatkami uprostred mesta ma čakal gauč. Obyčajný “surfovací” gauč a teplo domova, čo viac si priať 🙂 Mal som šťastie, zohnať tu miesto na prespatie, pokiaľ teda nechcete zaplatiť horibilné sumy za Nórsky štandard, si žiada zabojovať s kopou ďalších cestovateľov a tulákov, ktorý vyťažujú miestnych couchsurferov na maximum. A tak keď som sa tam o pol tretej konečne dotrepal, na koniec tej nešťastnej ulice (strašne sivo a fádne vyzerala), tak ten dom tam bol, a aj ten gauč v ňom bol, a aj Darek ma čakal. A v tú noc sa už vlastne nič zaujímavého nestalo. Zobudil som sa až pred obedom, šťastný že som nejavil žiadne známky vykonaného násilia a všetko bolo tam kde malo a nič nechýbalo, nieže by som čakal niečo iné, ale ak by predsa niekto neveril… Kým sa Darek vrátil z práce prebehol som mestom, vyšľapal ten obrovský most a nakúpil nevyhnutné zásoby, plyn a zistil, kde nafúkať gumy. Zostala už len Nórska simka, o ktorú sa postaral Darek, a za ktorú som mu mega vďačný, neskôr keď som sa dostal z dosahu civilizácie, už len tá ako tak fungovala, ale nebudem predbiehať.
Tak toto je ono. Metropola severu, Trømso!
Leave a reply