O tom, ako som vo svojich 21 rokoch vyrazil na moju “veľkú” sólovú cestu. Pribalil si kopu jedla a samozrejme bicykel. Sadol do lietadla na ďaleký sever. Myšlienky, príbehy a filozofie spolu s fotkami sú usporiadané chronologicky, tak ako sa udiali vo svetle vtedajších udalostí. Niektoré príbehy (možno) ešte len spísané budú, ale aj napriek tomu, že to plánujem, len ako výnimku, budú články z tejto cesty spísané v slovenčine.
Vedel som, že to príde, že sa budem musieť rozhodnúť, že sa to už nebude dať vziať späť a aj to, ako sa rozhodnem. Bez váhania a pochýb, urobím to tak ako vždy. Ako vždy, keď som čelil tomuto rozhodnutiu, na pol ceste do divočiny, na brehu Teklanika river nasledujúc Stampede trail, pred Hodvábnou cestou, v Santiagu pred Ushuaiou, na východ od Lhasy, na úpätí Kilimandžára... Až na to, že teraz to nebude len v mojej hlave. Zrazu mi už nepríde …
Tuhý oceánsky vietor sa mi oprel do chrbta, len čo som vystúpil z lietadla. Ale nebol to taký čo vás zvykne uvítať v teplých južanských krajinách, ale ten ktorý šľahá od severného ľadového oceánu až niekde dole k polárnemu kruhu. Na pustom letisku stojí už len jedno lietadlo a z neho sa za kúskom tepla letiskového terminálu valí dezorganizovaná tlupa. Krajina v sivom šate oblakov zahalená, už nepôsobí tak oslňujúco, ako hore nad oblakmi v žiari polnočného slnka. No čo tam …
Sedím na obrubníku pred letiskom a konečne cítim tú chuť začať písať. Slnko je aj napriek neskorej hodine pomerne vysoko, je horúco, o to viac s niekoľkými vrstvami oblečenia, ktoré sa nezmestili do tašiek a tak ich mám na sebe. Goretex tesní, ale práve teraz po tejto úžasnej fíčure nijak zvlášť netúžim. Ešte stále mám až podozrivo veľa času, viac než som čakal. So stekajúcim potom a mysľou neschopnou fungovať ešte stále spracúvam vetu, ktorú na mňa len pred chvíľou vychrlila …